Ako odpúšťať a neprenášať zranenia do ďalších vzťahov

Odpustenie môže viesť k väčšej úľave a pokoju, k zvýšeniu nádeje a zmyslu vo vlastnom živote, hovorí psychologička Lucia Záhorcová.

„Odpustenie môže mať rovnako pozitívny efekt aj na naše fyzické zdravie. Môže viesť k zníženiu krvného tlaku, k zmierneniu chronických bolestí, zlepšeniu spánku a srdcovej činnosti,“ hovorí Lucia Záhorcová v rozhovore s Patrikom Paukom.

V rozhovore s Luciou Záhorcovu sa dozviete:

• Čo je odpustenie a či odpúšťať je pre nás nebezpečné a rizikové.
• Čo môžem robiť s tým, ak cítim krivdu a bolesť k niekomu, kto mi ublížil.
• Čo je prvým znakom toho, že sa mi darí odpustiť.
• Prečo vnímame, že odpustiť sebe samému je ťažšie ako iným.
• Ako mám zvládnuť svoje zlyhanie, ktoré ma hnevá a paralyzuje.

Čo je odpustenie?

Často sa stáva, že ľudia si odpustenie zamieňajú a môžu ho vnímať ako niečo nebezpečné či rizikové. V prvom rade odpustenie neznamená popieranie či ospravedlňovanie zranenia. Pri odpustení uznávame, že to, čo sa stalo, bolo nesprávne a nemalo by byť zopakované.

Odpustenie nie je ani zabudnutie na zranenie. Často počujeme, že „mal by si odpustiť a zabudnúť“. Nie je to však pravda. Práve naopak. Pamätanie na to, čo sa stalo, môže mať pre nás ochrannú funkciu. Vieme, na čo si dávať v budúcnosti pozor.

Ďalšou podstatnou vecou pri odpustení je zmierenie. Znovuobnovenie vzťahu s druhým človekom, kedy mu opäť dôverujeme. Samozrejme, vo funkčných vzťahoch je správne, keď odpustenie vedie k zmiereniu. Avšak sú prípady patologických či rizikových vzťahov, napríklad kde je prítomné násilie. Vtedy odpustenie v zmysle prežívania opätovnej dôvery môže byť pre danú osobu ešte viac zraňujúce až rizikové.

Autentické odpustenie môže prebiehať výlučne vo vnútri danej osoby. Bez toho, aby sme museli druhému človeku povedať, že sme mu odpustili. Dokonca mu môžeme odpustiť a nenadviazať s ním znova vzťah.

Odpustenie je vedomé rozhodnutie vzdať sa vlastného práva na svoje negatívne, bolestivé emócie, ktoré môžem cítiť k človeku, ktorý ma zranil.

Je prirodzené, že človek prežíva veľký hnev, niekedy až nenávisť, pocit frustrácie, bolesti a sklamania voči tomu, kto ho nespravodlivo zranil.

Pri odpustení človek postupne zamieňa tieto negatívne pocity za neutrálne a v ideálnom prípade až pozitívne emócie. Podobne je to pri akýchkoľvek negatívnych myšlienkach o tom druhom, alebo pri akomkoľvek negatívnom správaní. Napríklad sa človek chce druhému pomstiť, alebo dookola o ňom hovorí v zlom pred druhými.

Odpustenie je o pestovaní akejsi empatie a súcitu k druhému. Čím sa tieto emócie, myšlienky a správanie postupne menia. Je ale potrebné tiež povedať, že odpustenie je vo väčšine prípadov proces, ktorý môže byť dlhodobý, náročný, niekedy aj celoživotný.

Aké dopady má odpustenie v našom živote? Na čo všetko je odpustenie pre nás dobré?

Ak odpustenie nie je nevyhnutné zľahčovanie zranenia či opätovné vrátenie sa do nezdravého vzťahu, tak v zásade nemôže mať na nás negatívny efekt. Samotný proces ale môže byť aj bolestivý, čo niekedy ľudí odrádza.

Ten pozitívny efekt odpustenia spočíva jednak v spomínanom zlepšení fyzického zdravia. Tu sa ukazuje, že neodpustenie pôsobí na naše telo ako stresová reakcia.

Rovnako tak na nás stresovo pôsobí, keď neustále ruminujeme nad zranením. To znamená, že niekedy aj roky po zranení opätovne nad tým uvažujeme, opakujeme ten istý príbeh. To nám berie príliš veľa energie a obmedzuje naše vzťahy.

Odpustenie môže viesť k uvoľneniu týchto ruminačných myšlienok, k dosiahnutiu väčšej úľavy a pokoja. Ukazujú to experimentálne štúdie u ľudí s menej závažnými zraneniami, aj u tých s veľmi závažnými ako sú obete násilia, incestu a podobne. Prispieva k zmierneniu symptómov depresie, úzkosti, posttraumatickej stresovej poruchy či zvýšeniu nádeje a zmyslu vo vlastnom živote.

Potom sú to samozrejme naše vzťahy. Ako ľudia sme prirodzene nedokonalí, zraňujeme sa a často zraňujeme najviac práve tých ľudí, ktorých zraňovať nechceme. Odpustenie môže byť v tomto uzdravujúce, pomáha nám udržať zmysluplné vzťahy s druhým i so samým sebou.

Vyplýva z mojej osobnosti to, či viem odpustiť? Viem sa to naučiť a ovplyvniť do budúcna?

Sú tu obe tie línie. Na jednej strane je to aj o našej osobnosti. Ukazuje sa, že sú určité osobnostné vlastnosti, ktoré u ľudí predpovedajú vyššiu tendenciu či schopnosť odpustiť.

Napríklad keď je niekto prívetivý, záleží mu na dobrých vzťahoch, má vyššiu empatiu. Dokáže sa vcítiť do prežívania druhého a vie aj s väčšou ľahkosťou alebo rýchlosťou odpustiť.

Veľmi dôležitá je tiež pokora. Čím je človek pokornejší, tým vie ľahšie akceptovať chyby alebo previnenia druhého.

Na druhej strane je to napríklad neuroticizmus, teda vyššia tendencia prežívať negatívne emócie naprieč rôznymi situáciámi. Či určité narcistické črty osobnosti, ktoré môžu výrazne sťažovať odpustenie druhým.

Okrem týchto vlastností úlohu zohráva aj určitá morálna stránka a hodnoty daného človeka. Nemôžeme povedať, že to je iba o osobnosti.

Odpusteniu sa dá naučiť, resp. dá sa na tom pracovať. Preto existuje aj intervencia, terapia odpustením. Zvlášť ak človek zažil závažnejšie zranenia, nápomocné môže byť sprevádzanie psychológom.

Ako môžem prenášať svoje zranenie na niekoho iného?

Napríklad v práci ma zraní šéf, ktorý ma z niečoho neprávom obviní. Som nahnevaný na šéfa a po príchode domov prenášam svoj hnev na svojho partnera či deti, ktorí za to nemôžu.

Aj keď nechcene, nespracované zranenia z predchádzajúceho vzťahu môžem prenášať na súčasného partnera. Časté je tiež prenášanie neuzdravených zranení z primárnych vzťahov, teda tých s našimi rodičmi. Tu sa ukazuje, že je dôležité odpustiť prvým ľuďom, ktorí nás v živote zranili.

Čo ak aj napriek snahe porozumieť sebe a človeku, ktorý ma zranil, cítim k nemu stále hnev?

Odpustenie nemusí znamenať, že už necítim žiaden hnev a všetko je uzdravené. Môže to byť o tom, že som v procese odpustenia. Na niektoré veci je nápomocný čas, ktorý môže pomôcť uzdraviť.

Ak je to vzťahová záležitosť a ten vzťah je bezpečný, tak môže pomôcť úprimne sa s daným človekom rozprávať a riešiť to.

Niektoré zranenia vyžadujú naozaj hlboké a úprimné rozhovory z oboch strán. Každý musí ustúpiť zo svojej pozície hrdosti, neobviňovať ďalej toho druhého a vedieť ospravedlnenie dať a prijať.

Navyše niekedy, pri naakumulovaných zraneniach vo vzťahu, je potrebné sprevádzanie terapeutom.

Môže sa tiež stať, že tam nie je potenciál v danom vzťahu pokračovať. Vtedy to potrebujem ďalej riešiť sám v sebe a nemusím to tomu človeku ani povedať. Najmä vtedy, ak si daný človek vôbec neuvedomuje, že nás zranil a my mu povieme, že mu odpúšťame. On zareaguje, že nevie za čo – to môže byť pre nás ešte viac zraňujúce.

Ak niečo také cítim, ako to s ním otvoriť, aby to ľahšie prijal?

Určite nezačať vyčítavým spôsobom. Ak pôjdeme do rozhovoru spôsobom obviňovania, napríklad toto si mi urobil a ja som ti odpustil. Už z tónu hlasu, ako hovorím „ty si mi toto urobil…“, je zrejmé, že hádžem celú vinu na druhého človeka. On sa prirodzene uzavrie. Hoci by sa nám chcel možno ospravedlniť, alebo by bol otvorený rozhovoru.

Môže to mať teda opačný efekt a viesť k väčšiemu nepochopeniu a zraňovaniu. Odporúčam nekráčať cestou obviňovania druhého, nezovšeobecňovať spôsobom ,,vždy mi toto robíš, nikdy nechápeš…“. Viac hovoriť o sebe, o svojom prežívaní, o svojich potrebách. Hovoriť „JA“ jazykom.

Môžeme tiež druhému povedať svoje uvedomenia. Napríklad: „Uvedomujem si, čím si bol zranený.“ Vždy to ale záleží od danej situácie. Niekedy je to aj o zreflektovaní si, čo od toho rozhovoru očakávame. Ak do toho ideme s tým, že ten druhý človek sa musí zmeniť, tak veľa nedosiahneme. Vždy je lepšie začať od seba.

Podľa čoho zistím, že som odpustil?

Niekedy je prvým znakom odpustenia to, že druhému človeku už neprajem nič zlé. Napríklad neprajem mu, aby sa mu to vrátilo. Niekedy pri veľmi závažných zraneniach je to najviac, čo človek dokáže dosiahnuť.

Ďalším prejavom odpustenia je, že si vieme na danú udalosť alebo človeka spomenúť bez toho, aby to veľmi bolelo. Nemáme potrebu to zatlačiť či popierať, že sa niečo vážne stalo. Naopak, prijali sme, že hoci je to stále bolestivé, už nie tak ako na začiatku. Človek to prijíma bez trpkosti.

Viete povedať príklad, keď si prechádzam procesom odpustenia a už mám iný pohľad na situáciu?

Prvý náznak je, že človek stále nerozpráva o druhom iba v zmysle, ako veľmi ho zranil. Teda nehovorí, že on je v celom tou obeťou. Začína viac chápať druhého a čím si napríklad ten druhý v minulosti prešiel.

Dochádza k zmene prežívania, k väčšiemu pokoju. Už to nie je iba o zranení, ale človek sa v živote otvára aj iným témam. Môže tiež začať vnímať zmysel v tej udalosti, teda čo mu to v živote dalo, čo sa naučil, čo získal. Môže zistiť, že je vďaka danej skúsenosti empatickejší či súcitnejší k druhým.

Prečo odpustiť sebe samému je ťažšie ako iným?

Môže to byť preto, lebo sami na seba sme zvyčajne náročnejší ako na druhých. Poznáme sa najlepšie a vieme veľmi dobre, čo sme v živote urobili a čo nie. Niektoré veci a tie isté chyby sa v našom živote opakujú.

Nedá sa to však paušálne porovnať s odpustením druhému. Sú určité zranenia, napríklad násilné činy, vražda blízkej osoby, ktoré je nesmierne náročné odpustiť.

Bol som na výberovom konaní a neuspel som. Stále nad tým premýšľam, hnevá ma to, obviňujem sa, som z toho paralyzovaný a bojím sa, že ďalšie výberové konanie tiež pokazím. Prídem za vami ako psychológom. Ako by ste mi pomohli?

Tu treba odlíšiť dve roviny. Či človek urobil pre to maximum podľa svojich možností a nevyšlo to, alebo naopak vie, že niečo naozaj zanedbal a vina je reálna a opodstatnená.

V prvom prípade je to znakom, že mu na tej pozícii záleží. Dôležité je prijať svoj hnev ako úplne prirodzenú reakciu na danú situáciu. Je to však v prvom rade o učení sa láskavosti a súcitu voči sebe. Teda menšej sebakritike za svoje nedokonalosti a omyly a o väčšom sebaprijímaní.

Ak človek zanedbal prípravu a opakuje sa to, treba ho viesť k tomu, aby prevzal zodpovednosť za zlyhanie. Že k príprave nepristúpil podľa svojich možností. Je dôležité uňho urobiť záväzok, že v budúcnosti svoje správanie zmení a čo bude robiť inak. V tom procese sa učím k sebe pristupovať láskavo a so súcitom.

Dá sa láskavosti k sebe rozvíjať a učiť?

Určite áno. Niekto to má v sebe prirodzenejšie a aj takéto situácie prijíma s väčšou ľahkosťou. Niekedy je potrebné sa to učiť. Povedala by som aj každodenným učením sa byť k sebe láskavejší, súcitnejší.

V niektorých prípadoch je veľmi nápomocná práca so psychológom či terapeutom. Niekedy sa učíme aj skúsenosťami v živote. Keď zisťujeme, že to nie je koniec sveta, že sa mi niečo nepodarilo. Je to prirodzené, ľudské a bežné.

Lucia Záhorcová

Je vysokoškolská pedagogička na Trnavskej univerzite. Ako výskumníčka pôsobí v Slovenskej akadémii vied. Je certifikovaná poradkyňa pre pozostalých. Venuje sa aj poradenstvu v centre podpory pre vysokoškolských študentov.

Ďalšie inšpirácie

Pozrite si prehľad inšpiratívnych rozhovorov People Elements v línii Elements online.

Všetky videorozhovory a ďalšie inšpirácie nájdete na YouTube stránke People Elements.